Rozhovor vznikl u příležitosti připravované výstavy v Telegraph Loftu, kterou bude možné navštívit od 26. do 30. listopadu 2025 v rámci letošních Design Days Olomouc. Výstava představí dialog dvou výrazných uměleckých přístupů – české sklářské umělkyně Michaely Spružinové a slovenského interdisciplinárního umělce Jana Duriny. Umělec je zároveň během listopadu a prosince součástí rezidenčního programu Telegraph Gallery.
Ve své počáteční tvorbě ses vyjadřoval hlavně za pomocí fotografie. Kde se v tobě vzbudil zájem o toto médium?
Na strednej škole, s príchodom prvých sociálnych sietí. Študoval som odevný dizajn a moje vtedajšie kreácie som fotografoval na spolužiačkach. Postupne som mal pri sebe fotoaparát prakticky stále – bol to môj nástroj pre instantné vizuálne zachytenie toho, ako sa cítim. Stačilo len pár klikov a tieto obrazy som mohol zdieľať cez internet s komunitou ľudí z celého sveta, ktorí boli fotografiou rovnako nadšení ako ja. Dnes to už znie banálne, no v dobe začiatkov sociálnych sietí mi to ako chlapcovi z malého mesta na Slovensku pripadalo ako zázrak.
Ve fotografické sérii Horal zachycuješ své autoportréty během putování ve Vysokých Tatrách, a chtěl jsi tak znovuobjevit místo, odkud pocházíš. Já osobně cítím velké odpojení od místa, kde jsem vyrůstala, měl jsi to podobně? Nebo jsi vždy cítil určité napojení?
Milujem slovenskú prírodu. Myslím, že je jednou z najkrajších na svete. Je hlavným dôvodom, prečo sa od Slovenska nikdy neodpojím.
V sérii pak mísíš jemnou mužnost s parodií toxické maskulinity. Přišel jsi během cest na to, jaký bys byl člověk, kdybys neopustil Slovensko?
Celkom úprimne – neviem, či by som tu dnes ešte vôbec bol. Od mladého veku som vedel, že je pre mňa Slovensko primalé. Dusil som sa tam. Cítil som potrebu stratiť sa v dave zatiaľčo nestratím sám seba. Na Slovensku to nešlo. Nikdy som sa ale nechcel vzdialiť príliš, pretože je pre mňa dôležité zostať nablízku mojej rodine, priateľom, prírode a zostať v kontakte so slovenskou kultúrou, na ktorej mi veľmi záleží.
Během svého života v Berlíně ses pohyboval v prostředí club kids, které jsi později opustil. Byla to právě tato doba tvého života, která tě přivedla k performanci? Vzpomínáš si na moment, kdy sis uvědomil, že tohle bude tvůj další vyjadřovací prostředek?
Áno, jednoznačne. Pamätám si moment, kedy som sa dostal do prostredia berlínskych undergroundových queer klubových eventov. S úžasom som sa pozeral na vystúpenia avantgardných hudobníkov/hudobníčok, performerov/performeriek a cítil, ako veľmi aj ja túžim stáť na pódiu a vyvolávať svojím umením v ľuďoch tak hlboké emócie, aké som cítil pri nich. Pokúsil som sa o to vlastne už dávno predtým na Slovensku, no bol som konfrontovaný s nepochopením a dokonca výsmechom, po ktorom som sa vtedy ako performer uzavrel. Prostredie berlínskych queer klubov mi pomohlo sa znovu otvoriť. Priam radikálne.
Jakou péči potřebuješ sám po intenzivní performanci nebo instalaci?
Som introvert, takže každý silný zážitok, ktorý priamo zdieľam s ľuďmi je pre mňa intenzívny a potrebujem po ňom stráviť čas osamote. Samota je pre mňa liečivá. Milujem svoju komunitu, no socializovanie sa pred či po performance, alebo na vernisážach, je pre mňa veľmi vysilujúce. V minulosti som sám seba nechránil dostatočne. Príliš som sa rozdával a nemyslel som na svoje duševné zdravie. Nachádzam sa v životnom období, kedy sa snažím nastaviť si nové hranice a kondície, v ktorých chcem a môžem pracovať a spolupracovať. Snažím sa pamätať na to, že moje umenie je tu pre všetkých, no ja nie.
V názvu díla Cute & Tragic se odkazuješ na rys bipolární poruchy, který jsi zpracoval pomocí ruční výšivky. Přemýšlel jsi i nad jiným médiem zpracování? A proč právě textil nakonec zvítězil?
Témy a fenomény spojené s duševným zdravím spracovávam vo väčšine mojich diel. Dospieval som v spoločnosti, v ktorej bola téma duševného zdravia konštantne stigmatizovaná a vulgarizovaná. Práve pri tvorbe diela Cute & Tragic som si sľúbil, že každú mediálnu príležitosť a platformu, ktorá mi bude ponúknutá využijem na scitlivovanie týchto tém. Ručná výšivka pre mňa nepredstavuje iba médium, ktoré som si vybral pre vizuálne spracovanie. Je pre mňa stratégiou prežitia – liečebným a meditatívnym procesom, pri ktorom sa dokážem skutočne uvoľniť a dostať sa do kontaktu so svojimi emóciami. Pri vzniku Cute & Tragic som spočiatku premýšľal o omnoho spektakulárnejšom prevedení – túžil som urobiť výpravný film s autorskými kostýmami, hudbou a scénografiou. Moje idey sú neraz velkolepé, no budget, s ktorým zatiaľ pracujem je limitovaný. Vyšívať však môžem doma v posteli či vo vlaku, a skladaním malých detailov jeden k druhému vytvárať niečo naozaj epické. Preto výšivka a práca s textilom zostáva médiom, po ktorom rád a často siaham.
V posledních letech sis nastavil hranice intimity. Vzpomínáš si na konkrétní moment, kdy sis řekl, že to je pro tvé duševní zdraví už opravdu potřeba?
Išlo hlavne o hranice vo vzťahoch s inými ľuďmi, ale tiež o môj vzťah k tvorbe, umeniu a umeleckej komunite. Pred pár rokmi som začal pravidelne navštevovať psychoterapeuta viac menej zo zvedavosti, pretože som chcel hlbšie pochopiť niektoré pocity, o ktorých v mojich dielach rozprávam. Uvedomil som si, že to, ako pracujem, nie je ďalej udržateľné a frustrácia vo mne eskalovala. Na konci roku 2023 som po otvorení mojej doposiaľ najväčšej samostatnej výstavy a zároveň vydaní prvej monografie, vyhorel. Myslel som, že už nikdy nebudem znovu tvoriť. Stratil som mnohé ideály a začal na svet nahliadať viac realisticky, čo bolo pre mňa skutočne bolestivé. Trvalo mi viac než rok a pol, kým som mohol vôbec začať premýšľať o tom, že by som chcel znovu tvoriť. Snažím sa robiť všetko pre to, aby som sa na toto miesto nevrátil.
Dílo I Was Going To Be A Great Person je památníkem Jurajovi a Matúšovi, kteří se stali oběťmi teroristického útoku v bratislavské LGBT kavárně Tepláreň. Co přesně v tobě tento moment spustil – a jak ses rozhodl pro vizuální jazyk pietního „obrazu“?
Spustil vo mne samozrejme hlboký smútok. Spätne by som asi dokázal zhodnotiť to, že ma táto strašná udalosť utvrdila v tom, že chcem v mojich dielach viac a viac rozprávať o životoch, príbehoch, láske a utrpení queer ľudí. Neviem si celkom spomenúť, prečo som sa “rozhodol” pre túto formu diela. Bude to asi znieť trochu ako klišé, ale často mávam akési vízie – pri snívaní cez deň i v noci – počas ktorých neraz veľmi konkrétne vidím obrazy, alebo celé komplexné umelecké diela. Keď sa mi zdajú naozaj dobré, snažím sa ich okamžite naskicovať do môjho diára, aby som na nezabudol. Tak presne vzniklo toto dielo.
Máš díla, u kterých cítíš, že bys je nechtěl prodat do žádné sbírky?
Nikdy som nebol veľmi materiálny človek, takže sa viem rozlúčiť prakticky so všetkým. S niektorými dielami mi to chvíľu trvá, pretože som s nimi strávil naozaj dlhý čas, no samozrejme sa potrebujem svojou prácou živiť. Taktiež viem, že v kvalitných zbierkach budú moje diela archivované v lepších podmienkach, než u mňa v sklade.
Když dílo „nechce jít“, odkládáš ho, přepisuješ, nebo necháš přerůst do jiného média?
Áno, je to v podstate presne tak, ako hovoríš. Mám celé zošity skíc na diela, ktoré chcem raz vytvoriť, ale zatiaľ na to nebola tá správna chvíľa. Rovnako mám doma niekoľko krabíc s rôznymi rozrobenými výšivkami a textilnými elementmi, ktoré raz na niečo určite použijem. O archíve fotografií ani nehovorím. Práve teraz sa nachádzam v štádiu, kedy s týmto archívom aktívne pracujem a chcem sa mu venovať i počas mojej rezidencie v Telegraphe.
Momentálně doděláváš disertační práci na AVU v ateliéru Nová média 2 u Dariny Alster. Můžeš nám o projektu říct něco bližšího?
Môj dizertačný projekt má názov Innerviews: Autoteória, imaginácia a príbuzenstvá ako stratégie queer prežitia a skladá sa z niekoľkých umelecko-výskumných výstupov, na ktorých som pracoval v uplynulých piatich rokoch. V teoretickej časti projektu kontextualizujem vlastné umelecké výstupy v rámci queer a feministickej teórie, a poukazujem na dôležitosť fantázie a imaginácie v životoch a umeleckých praxiach queer ľudí. Opieram sa predovšetkým o postupy autoteórie, ktorá nabúrava rigidné akademické teoretické štruktúry a implementuje do teórie osobnú skúsenosť, telesnosť a subjektivitu. Tento termín sa objavil na začiatku 21. storočia s cieľom definovať kritické literárne diela, v ktorých je teória a filozofia úzko prepojená s autobiografickým a osobným písaním. Autoteóriu detailne skúma kniha Autotheory as Feminist Practice in Art, Writing, and Criticism kanadskej spisovateľky, umelkyne a kurátorky Lauren Fournier. Hlavným výstupom mojej dizertácie je autorská kniha Innerviews, v ktorej cielene aplikujem tieto myšlienky a postupy. Innerviews predstavuje fúziu memoáru, románu a kriticko-teoretického textu, v ktorom sprostredkovávam osobnú skúsenosť s dospievaním, objavovaním vlastnej inakosti a identity. Verím, že sa mi knihu podarí budúci rok vydať.
Jan Durina je slovenský interdisciplinární umělec působící v Praze. Je také spoluzakladatelem performativního kolektivu Romeo & Hellion, který v roce 2020 založil se slovenskou umělkyní Miriamou Kardošovou. Prostřednictvím performance, fotografie a zvuku Durina zkoumá nuance narativu a zabývá se tématy jako jsou osamělost, ztráta, hranice mezi tělem a přírodou a deformacemi lidské mysli, jak je prožíváme v rámci měnících se představ o genderu a identitě. Durina vytváří multimediální umělecká díla, která plynule a sebevědomě přecházejí mezi kontexty výstavy a performance. Jeho umělecké myšlení čerpá z kritické queer teorie, feministického a ekofeministického myšlení a autoteorie. Témata duševního zdraví, lidské zranitelnosti, péče, spolupráce a horizontálně fungujících mezilidských vztahů se objevují jako základní a opakující se prvky jeho tvorby. Durinova díla jsou součástí stálých sbírek Slovenské národní galerie, Galerie Petra Michala Bohúňa v Liptovském Mikuláši, Muzea umění a designu Benešov a také četných soukromých sbírek.
