Margarita Ivy je multimediálnou umelkyňou, ktorá absolvovala rezidenčný pobyt v Telegraphe v roku 2024. Počas neho vznikli diela predstavené na pop-up výstave Confession. Tá sa neodohrávala v tradičnom galerijnom priestore, ale obsadila kino, ktoré sa na pár dní premenilo na výstavnú platformu.
Ivy vo svojich dielach pracuje s témou smrti a sústredí sa na uchovávanie príbehov. V kontraste s ľuďmi zdôrazňuje najmä život zvierat, ktoré častokrát po smrti upadnú do zabudnutia. Výstava tak prezentovala epoxidové objekty charakteristické pre jej tvorbu a prvý autorský film o spomienkach na babičku a domov na Ukrajine.
Okrem samostatnej tvorby už viackrát spolupracovala so slovenským umelcom Bystríkom Klčom. Ich nový projekt s názvom Môžeš sa vrátiť, ale nikto tam už nebude sa koná v Galérii ARTA v Piešťanoch a vznikal v spolupráci s kurátorom a pedagógom Michalom Pěchoučkom. Výstava sa tematicky sústreďuje na otázku návratu do priestoru, ktorý nazývame domovom. Ten sa však medzičasom zásadne zmenil. Domov tu nefiguruje ako stabilný bod, ale ako neisté územie poznačené časom, pamäťou a historickými udalosťami. Divák vstupuje do priestoru bývalého bytu, ktorý si stále nesie stopy svojej minulosti, a pohybuje sa v prostredí, kde sa intímne prelína s neznámym a kde sa minulosť zachovala len vo fragmentoch.
Kľúčovým princípom výstavy je motív odtlačku ako fyzického aj symbolického záznamu prítomnosti. Ten sa objavuje v rôznych podobách, ako materiálna stopa, zvuk či transformovaná skúsenosť. Autorská dvojica pracuje s osobnými archívmi a detskými spomienkami, ktoré prenášajú do priestoru poznačeného vlastnou históriou. V niektorých dielach sa odtlačok mení na zvukovú stopu. Napríklad v situácii, kde vtáky napodobňujú zvuky vojny namiesto prirodzeného spevu, čím sa osobná pamäť prepája s kolektívnou skúsenosťou konfliktu.
Spolupráca Margarity Ivy a Bystríka Klča stojí na kontraste ich umeleckých prístupov. Kým Ivy pracuje s vrstvením, ornamentom a silnou osobnou symbolikou, Klčo inklinuje k minimalistickému a analytickému jazyku. Výstava tak nepredstavuje iba stret protikladov, ale vytvára priestor, kde sa tieto polohy vzájomne dopĺňajú. Obe praxe spája záujem o pôvod, identitu a kultúrnu pamäť, najmä v kontexte priestoru, ku ktorému sa viažu osobné aj kolektívne spomienky.
Výstava Môžeš sa vrátiť, ale nikto tam už nebude predstavuje komornú, no silne pôsobiacu úvahu o pamäti a jej limitoch. Naznačuje, že návrat nikdy nevedie k pôvodnej skutočnosti, a že práve v napätí medzi minulosťou a tým, čo z nej pretrvalo, sa otvára priestor pre nové interpretácie a významy.
