Zuzana Svatik (*1993) je slovenská vizuální umělkyně, která se specializuje na keramiku. V roce 2018 dokončila magisterské studium na Katedře keramiky Vysoké školy výtvarných umění v Bratislavě. Její tvorba je zaměřena především na keramiku, kresbu a malbu, kriticky zkoumá funkci a potenciál aplikovaného umění v současné společnosti. Ve své práci se věnuje tématům jako jsou genderová rovnost, stereotypy a identita a často reflektuje sociální a genderové předsudky ve východní Evropě. Její díla nejsou pouze funkčními objekty, ale slouží jako platforma pro dialog o společenských normách a hodnotách. Zuzana Svatik si brzy získala uznání, když v roce 2016 obdržela cenu Kolekce roku na BADW a o dva roky později hlavní cenu BADW za projekt Miksmitte. Rozhovor vznikl ke příležitosti výstavy děl Zuzany Svatik v Telegraph Loftu.
Tvá díla se zaměřují na užitkové předměty a jejich potenciál odhalovat skryté příběhy domácnosti. Jakým způsobem se tvé vlastní osobní zkušenosti promítají do tvé tvorby? Zobrazila jsi někdy konkrétní příběh z tvého života?
Nepovedala by som, že odhaľujem „skryté príbehy domácnosti“. V mojej tvorbe ma primárne zaujíma praktická izolovanosť nukleárnej rodiny zasadená do priestoru modernej domácnosti, ktorá vytvára priestor, kde dochádza k bezpečnej reprodukcii psychického a fyzického násilia, prameniaceho z normalizačných a represívnych praktík, ktoré moderná spoločnosť udržiava oddelené od ich účinkov prejavujúcich sa v domácnosti.
Moja rodina ma ako nositeľ konzervatívnych kresťanských hodnôt zasadených do prostredia patriarchálneho neoliberálneho kapitalizmu ovplyvnila nepopierateľne zásadným spôsobom.
Ak sú na mňa ako jednotlivca od útleho veku nesystematicky aplikované reziduálne účinky represívnych praktík v spoločnosti a v nejakom momente povieme, že ma začala moja rodina v mojej umeleckej praxi „podporovať“, je otázne, do akej miery ide o „podporu“ a do akej miery o strach, respektíve tendencie presmerovať energiu jednotlivca spôsobom, ktorý nebude pôsobiť rušivým dojmom a vypudiť takéto tendencie z tohto nutne konzervatívneho prostredia domácnosti.
Moje detstvo a dospievanie sa od mojej tvorby pravdepodobne oddeliť nedá a ani som sa o to nikdy nepokúšala. Tiež neviem, akým človekom by som dnes bola, ak by som vyrástla inak. Príde mi to irelevantné, je to ako uvažovať nad tým, kým by som bola, ak by som vyrástla na Severnom póle.
Momentálně experimentuješ s velkoformátovými keramickými objekty. Jaké výzvy a příležitosti tento formát přináší z hlediska technologie a funkčnosti?
Prácu s úžitkovým objektom v zmysle, akým som sa ním doposiaľ vo svojej tvorbe zaoberala, považujem za vyčerpaný a vypovedaný. V súčasnosti sa zaoberám realizáciou voľných objektov a figurálnych kompozícií, ktoré ma v rámci média keramiky stimulujú, či už koncepčne alebo technologicky. Tento prechod považujem za prirodzený, zároveň je však tento odchod z mojej komfortnej zóny pomerne nerve-racking.
Zobrazuješ také náboženské motivy. Jaký je tvůj osobní vztah k těmto tématům a jak je propojuješ s feministickými a genderovými otázkami?
Ako malá som chodila do kostola, som pokrstená a absolvovala som prvé sväté prijímanie. Sviatosť birmovania sa mi absolvovať nedarilo, vo veku pätnástich rokov bol už môj rozkol s katolíckym učením nadobro spečatený. Myslím, že v počiatkoch išlo z mojej strany o rebéliu, nielen voči cirkvi, ale aj tradícii ako takej, ktorá môže byť spätá s mnohými negatívnymi aspektami, ktoré pod jej rúškom stále prežívajú. Prívlastok „tradičný“ v kontexte kresťanského učenia, ktoré v našom kontexte predstavuje jediný „správny“ kódex morálky a bytia, neznamená nič iné než „poriadok za každú cenu“. Je napokon príznačné, že ešte aj dnes predstavuje nukleárna rodina s jej konzervatívnymi a kresťanskými hodnotami jednu z modiel fašistického myslenia.
Pamätám si, keď moju o trinásť rokov mladšiu sestru prihlásili rodičia na základnej škole na náboženstvo. V jej učebnici som sa dočítala, že by sa svojho tela mala dotýkať iba minimálne a ak je to naozaj nevyhnutné, napríklad pri večernej hygiene. Vo svojej tvorbe sledujem aj to, akým spôsobom deformuje kresťanské učenie vnímanie a vzťah k vlastnému telu či sexualite.
Nemyslím si, že by „voľa Boha“ mala byť aplikovaná ako všeobecný morálny princíp a už vôbec nie to, že by mala zohrávať akúkoľvek úlohu pri rozhodnutiach, ktoré majú celospoločenský dosah, napríklad aktuálne čo sa reprodukčných práv týka.
Nechcem tým však povedať, že vnímam spiritualitu ako čosi negatívne. Skôr sa vyhraňujem voči patriarchálnym náboženstvám, ktoré sú dominované mužmi, voči západnému metafyzickému dualizmu, ktorý je podkladom foriem skupinového útlaku a sformoval sa aj na základe židovsko-kresťanského náboženského systému.
Spôsob, akým v konečnom dôsledku túto problematiku vyobrazujem, môže vyznieť ironicky. Myslím si, že spôsob čítania týchto námetov môže mať viacero vrstiev, rovín.
Nynější politická situace není umění na Slovensku nakloněna. Ovlivnila tě v poslední době nějaká konkrétní politická událost, kterou bys reflektovala ve své tvorbě?
Politike sa dnes v podstate nedá vyhnúť, pretože sa v istom zmysle stala tovarom, ktorý sme nútení konzumovať. V médiách je politický obsah prezentovaný výhradne za účelom vyvolať čo najviac negatívnych emócií, ktoré sú jednoduchou zárukou zisku. A funguje to veľmi dobre – len zriedkakedy sa stáva, že vo mne politické dianie nevzbudzuje hnev, sklamanie či hnus. To sa nevyhnutne premieta aj do mojej tvorby. Zaujíma ma schopnosť umenia ukazovať veci v úplne nových súvislostiach a kontextoch, destabilizovať stávajúci systém a politické štruktúry, otvorene kritizovať súčasné politické dianie a pod. – len v tomto zmysle je dôležitým aspektom mojej tvorby.
V parlamente o ženských telách rozhodujú muži, ktorí – pokiaľ vôbec dokážu sformulovať zmysluplnú vetu – nie sú schopní argumentovať ničím iným než Božou vôľou. Sexizmus a verejné ponižovanie žien, LGBTIQ+ a menšín tu nie sú vnímané ako čosi negatívne, ale ako prejav mužnosti a nástroj normatívnej moci, pričom dav tomu nadšene tlieska. Primitívnosť a sprostota je tu natoľko rozšíreným javom, že sa pomaly stáva štandardom.
Ak sa však pýtaš na situáciu v kultúre na Slovensku, myslím si, že oblasť umenia a kultúry je podporovaná nesystematicky a minimálne už od vzniku Slovenskej republiky. Na to, aby sme si to ako spoločnosť všimli, však evidentne muselo prejsť tridsaťjeden rokov a na post ministerky kultúry musela nastúpiť vrcholne nekompetentná osoba s otvorene fašistickým zmýšľaním, ktorá šíri nenávisť, polarizuje spoločnosť a šliape po ľudských právach.
Adekvátnou teda nie je otázka, či by sa malo niečo zmeniť, ale či vôbec existuje niečo, čo by sa zmeniť nemalo.
Žila jsi a tvořila v Berlíně, což je město známé svou otevřenou a progresivní uměleckou scénou. Jak tě pobyt v tomto městě ovlivnil jako umělkyni a jaké rozdíly vnímáš mezi berlínskou a slovenskou uměleckou scénou? Nebyl návrat na Slovensko až moc velkým šokem?
Návrat na Slovensko je vždy veľkým šokom, aj keď som odcestovaná iba na pár dní.
Ak mám hodnotiť umeleckú scénu v Berlíne vo všeobecnosti, povedala by som, že jej nekonvenčný, pulzujúci a progresívny charakter sa priamo odvíja od otvoreného, slobodného, kultúrneho a tolerantného prostredia tohto mesta. Konformistický spôsob myslenia, ktorým umelecká komunita na Slovensku vo väčšine prípadoch disponuje, v súvislosti s absenciou alternatívnych priestorov voči inštituáciám a kúpno-predajným galériám nevytvára pozitívne prostredie pre umelecké vyjadrenia, ktoré sa týmto princípom vymyjakú. Na Slovensko som sa vrátila, lebo som mala zlomené srdce, v tomto období som sa rozhodla zamerať na teoretické štúdium v oblasti, v ktorej tvorím a rozhodla som sa pokračovať v doktorandskom stupni štúdia. Verím však, že odtiaľto čoskoro odídem.
Jaký vývoj vidíš ve své tvorbě do budoucna? Jsou nějaká témata nebo formy, které bys ráda prozkoumala?
V priebehu tohto akademického roka by som rada ukončila svoje doktorandské štúdium, s ktorým je zviazané dokončenie teoretickej časti práce a prezentácia praktickej, ktorú som sa rozhodla rozdeliť do troch oblastí. Plánujem výstavu prierezu svojej tvorby za obdobie posledných troch rokov, realizáciu exteriérovej fontány vo verejnom priestore a inštaláciu v priestoroch galérie, ktorú plánujem premeniť na bazén s komplexnejším sochárskym vstupom v médiu keramiky. Po tomto výkone by som najradšej odišla z tohto národného štátu.