Rita Koszorús (*1989, Bratislava) začala své studium na Vysoké škole uměleckoprůmyslové Josefa Vydry v Bratislavě. Následně v letech 2008–2014 studovala na Vysoké škole výtvarných umění v Bratislavě, nejprve na katedře volné grafiky, později na katedře malby v ateliéru pod vedením prof. Daniela Fischera. V roce 2013 absolvovala stáž na Akademii výtvarných umění v Budapešti v ateliéru pod vedením Imre Bukty. Zúčastnila se několika zahraničních rezidenčních pobytů, například v Berlíně, Paříži, Portu a Budapešti. Aktivně se prezentuje na samostatných i skupinových výstavách doma i v zahraničí. Čtyřikrát se stala finalistkou soutěže Malba roku a jednou soutěže Nadace Novum. V roce 2021 získala první místo v soutěži VUB Malba roku. Autorku zastupuje galerie VILTIN v Budapešti. Díla Rity Koszorús jsou v soukromých a galerijních sbírkách.
Signifikantnými znakmi tvojej tvorby sú abstraktné tvary na plátne a papieri, ale nebolo tomu tak od začiatku tvojej kariéry. Mohla by si popísať svoju cestu od konkrétneho k abstrakcii?
Vždy som k tomu inklinovala, len ma značne dlho „nezobrazujúce“ umenie nevedelo uspokojiť. Pravdepodobne, ako väčšina abstraktných maliarov a maliarok, som na začiatku tej cesty zjednodušovala a schematizovala realitu, prípadne som bola opantaná expresívnou či gestickou maľbou. Zlomový bod nastal, keď som si vytvorila dostatočne silný vizuálny slovník, ktorý mi poskytol slobodu variability tvarov, štruktúr a farieb. Vtedy som sa chytila slobody, ktorú abstrakcia ponúka, a začala som ju organizovať. Takto k tomu prišlo, že aktuálne vytváram príbeh, alebo lepšie povedané „vlastnú realitu“ z abstrakcie.
Abstrakcia pre teba predstavuje slobodu pravidiel, no tvorba často osciluje medzi osobnou introspekciou a spoločenskými témami. Dáva ti abstrakcia možnosť rovnováhy medzi týmito dvoma svetmi?
To, čo sa deje okolo nás, mi nikdy nebolo ľahostajné a prieniky spoločenských tém do umenia sú absolútne prirodzené. To, čo pre mňa prirodzené nie je, je ilustrovať aktuálnu politiku, či nechať môj vizuálny príbeh na pospas politickej propagandy. Nie som ani ilustrátorka, ani sociologička, ale mám občiansku zodpovednosť a chcem žiť v demokracii. Svoj výtvarný program riadim autonómne a slobodne od týchto vplyvov. Usilujem sa o istú univerzalitu – zaujímajú ma témy, ktoré sa týkajú nás všetkých (ako napríklad neistá budúcnosť v dôsledku ekologickej krízy) a o vizualitu, ktorá sa dá čítať veľmi podobne z perspektívy rôznych ľudí, nielen napríklad jednej národnej príslušnosti a podobne. Určitým spôsobom sa stránim prílišného zameriavania sa na osobné témy, zároveň vizuálna stopa vytvorená človekom predstavuje súhrn intelektuálnej, osobnej a vkusovej skutočnosti. Keby som mala svoje umenie uložiť na úsečku s jedným koncom osobnej výpovede a druhým aktuálnej politiky, bolo by to pravdepodobne niekde v strede. Nesnažím sa o rovnováhu v zmysle harmónie, skôr o komplementaritu a kontrast.
Tvoje diela častokrát sprostredkovávajú pocit spomienok. Akým spôsobom pracuješ s osobnou a kolektívnou pamäťou?
Pamäť ma fascinuje. Minulosť je jedinou istotou nášho bytia, ale zároveň nemusí znamenať slobodu. Cítiť sa bezpečne a v istotách je naša základná potreba, ale myslím si, že iba každá minúta za nami predstavuje istotu, lebo neustále tvoríme súčasnosť a budúcnosť, ktorá je formovaná aj vonkajšími vplyvmi a ľahko sa môže všetko zmeniť. Pamäť je schránka informácií a prežitých skúseností, ktoré tvoria našu bytosť. Kolektívna pamäť je ešte fascinujúcejší fenomén, ktorý podmieňuje rovnaké reakcie a asociácie spoločností, čím vytvára určitú spoločnú istotu. Pracujem s pamäťou na rovinách asociácie, budujem určité atmosféry, ktoré v abstraktnej vizualite univerzálne kladú situačné otázky pre diváka.
Aj nepozorný divák si všimne citlivosť voči textúram a materiálom. Aký význam prikladáš fyzickej hmatateľnosti v kontraste s vizuálnou estetikou?
Som analógový človek, nenarábam dobre s digitálnym svetom, nekamarátim sa s technikou a zároveň, keď môžem, najskôr volím skúsenosť a zážitok, potom teóriu. Je pre mňa absolútne prirodzené siahať po haptických materiáloch, po niečom, čo dokážem formovať ja len s mojimi rukami. Nestránim sa ale ani realizáciám, ktoré vyžadujú ďalších ľudí a expertov v iných odboroch. Toto je práve dôvodom, prečo sa absolútne nebojím AI. Maliar/maliarka môže špekulovať, prekvapiť sa, zapájať náhody, ktoré ponúka materialita. Ľudská prirodzenosť voči nechceným chybám vzniknutým vďaka procesu bude pravdepodobne vždy jedinečná. Láka ma video a film, ale to už hovorím roky, odrádza ma práve tá žiadaná technická zručnosť, ktorú nemám. Dúfam, že kontrast, na ktorý sa pýtaš, sa objavuje v mojich dielach skrze štruktúry, ktoré riadením a komponovaním vytvárajú situácie a tým sálajú napätie medzi surovým tvarom a uhladenou plochou.
Hrajú nejakú rolu v tvojej tvorbe aj improvizácia, náhoda či chaos? Ak áno, môžeš s nimi pracovať vo všetkých technikách?
Milujem spontánnosť a čaro absurdných, nečakaných okamihov, avšak, či v živote, či v tvorbe by som bola neskrotiteľná strela, keby som sa to nenaučila riadiť. V živote by som bola nihilista a v tvorbe gestický maliar jednej vrstvy stále dookola. Náhodu komponujem do vedomej predstavy a improvizácia primárne prebieha v hlave, a na plátne už viem, čo sa udeje, aspoň do veľkej miery. Ostatným sa nechám prekvapiť a keď je to vhodné, zapojím to do diania. Chaos, tak ako v živote, aj v tvorbe, je začiatok, ktorý postupne usporiadavam do poriadku. Čiže áno, pracujem s tým vo všetkých technikách a oblastiach života i tvorby.
Venuješ sa veľkoformátovým maľbám, ale takisto malým formátom, či už v médiu maľby alebo koláže. Aké rozdiely v prístupe vyžadujú tieto dva formáty a médiá? Ako ovplyvnia spôsob zdieľania myšlienky?
Malý formát je intímnejší a ľahšie uchopiteľný, veľký formát je vždy výzva. Vždy, aj napriek dlhoročným skúsenostiam. Koláž mi pomáha zachytiť nápad rýchlejšie, v maľbe sa ponúkajú nekonečné príležitosti posunov technologických hraníc. V poslednej dobe už aj práce na papieri mám prešpikované technikami kresby, či šitia. Techniky sa u mňa celkom prirodzene prelínajú a tým, že tvorím v sériách a v etapách, koncepcie, ktoré vkladám do diel, sú podobné na papieri aj na plátne. Volím médium podľa imaginácie.
Pohybuješ sa v rôznych krajinách na rezidenčných pobytoch. Vychádzaš ale z akademického prostredia na Slovensku a v Maďarsku. Aký máš vzťah k jednotlivým krajinám a umeleckým komunitám? Pozoruješ rozdiely medzi nimi?
Je to otázka, ktorú sa ma pýta veľa ľudí a objaví sa snáď v každom rozhovore so mnou. Všetko, čo porovnávam, je subjektívny pohľad a vychádza z osobných skúseností. Z tohto pohľadu napríklad akademické prostredie v Budapešti mi viac sedelo ako VŠVU v Bratislave. Ale ide o načasovanie. Zo školy v Bratislave som vyšla so zlomenou dušou, no možno v dôsledku toho som sa naučila postaviť sa na vlastné nohy a byť cieľavedomá navzdory vonkajším názorom. Škola je škola, krátka etapa života, nemusí to byť vždy len ružové. Človek tým, že je spoločenský tvor, má túžbu niekam patriť – do skupiny, komunity atď. Mojou výhodou i nevýhodou je viacjazyčnosť a dvojaká kultúrna identita. Ľudia s týmto pozadím sú naučení na to, že nikde tak úplne nepatria, ale zároveň o to viac sa cítia byť slobodní a ľahšie sa adaptujú do cudzieho prostredia – tak trochu byť doma všade a byť súčasťou umeleckej komunity hocikde.
Aká je podľa teba pozícia maľby v súčasnosti?
Pravdepodobne pred desiatimi rokmi by som na to nemala odvahu tak jednoznačne vysloviť, že maľba tu vždy bola a aj bude. Mení sa, ako všetko iné okolo nás a v nás. Možno by som nemala odvahu povedať ani to, že sa v nej cítim doma. Ale prirodzene sa vybudovalo moje puto k tomuto médiu a paradoxne ma láka o to viac, čím častejšie sa považuje za zastarané, neaktuálne, či komerčné. Vytvoriť v maľbe niečo invenčné je oveľa ťažšie ako v kombinácii iných médií, kde historický kontext nedýcha na krk predstavivosti. Je to stigmatizované médium. Maliari však pracujú neustále, netvoria len na výstavy. Prestať maľovať na dlhšie obdobie znamená riziko, že človek stratí bravúrnosť spontaneity, prehľad v technikách a dynamiku transformovania materiálu – akokoľvek to môže znieť konzervatívne a predpotopne. Postaviť sa k plátnu je vždy tak trochu strašidelné, aj po stýkrát. Vyžaduje to disciplínu a odhodlanie. Pre mňa je maľba viac než len umelecká agenda alebo túžba po úspechu. Nadviažem ešte na odpoveď k tretej otázke a tým to zhrniem: Pozícia maľby bude istá len vtedy, keď sa stane minulosťou. Maliarske dielo ako artefakt je nositeľom doby, a vo chvíli, keď ho opustí posledný dotyk „štetcom“, je uzavretý. Tým pádom sa stáva minulosťou, ale v rôznych kontextoch mimoriadne živou.
