Natália Šimonová je výtvarnice a doktorandka na Fakultě výtvarných umění Akademie umění v Banské Bystrici. Vystudovala Otevřený ateliér malby pod vedením Rastislava Podoby. V roce 2020 se stala laureátkou soutěže VUB Malba roku. Ve stejném období také získala Cenu děkana Fakulty výtvarných umění AU za nejlepší bakalářskou práci, mimoškolní aktivity a reprezentaci. V roce 2021 zaujala porotu ve finále mezinárodní soutěže Strabag Artaward a získala ocenění Recognition Award. Zúčastnila se několika workshopů na Slovensku, v Polsku a Maďarsku. Ve své tvorbě se zabývá tématy kolektivní a osobní paměti, kterou podrobuje otázce destrukce. Zobrazuje ji klasickými i neklasickými malířskými technikami a materiály, pracuje se rzí, která je procesuální a proměnlivá. V současnosti se zabývá přenosem klasické malby do prostoru a jejich konfrontací. Má za sebou několik kolektivních i samostatných výstav na Slovensku i v zahraničí.
Tvé jméno je známé na Slovensku i v zahraničí. Jak ses dostala ke studiu umění?
Asi by ste čakali inú odpoveď, ale v minulosti, hlavne počas dospievania som nemala pocit, že sa rozumiem umeniu. Ako dieťa a neskôr v adolescentnom veku som sa skôr videla pri medicíne či herectve. Snažila som sa vyhnúť matematike, keďže som dyskalkulička, sranda je, že matiku využívam pri maľbe denne. Maľba vyhrala až v dospelosti, môj záujem prišiel postupne, predovšetkým po pár rokoch štúdii na strednej škole. Od toho obdobia som sa zamilovala do kultúry a umenia a drží ma to dodnes. Na vysokú školu ma nezobrali hneď, chcela som študovať šperk, čo nevyšlo. Odišla som na vysokú školu do Nitry študovať učiteľstvo výtvarného umenia a histórie. Po necelom roku som z tade ušla. Potom som si urobila nejakú nadstavbu a medzičasom som sa dostala na Akadémiu umení v Banskej Bystrici, kde som vyštudovala pod vedením Rastislava Podobu maľbu. Boli to tie najúžasnejšie roky môjho života. Uvedomila som si, že umenie a predovšetkým maľbu potrebujem 24 hodín denne. Niekedy sa uprostred noci preberiem a čítam si či skicujem. Je to stále sila.
Ve svých dílech maluješ pomocí rzi. V jakém smyslu chápeš tento materiál ve svých dílech?
Hrdza je v mojich dielach zastúpená vo viacerých rovinách, ale predovšetkým ako prostriedok deštrukcie. Nepracujem s ňou samoúčelne, hrdza je procesuálna. Na mojich obrazoch rastie, opadáva, mení mierne farebnosť po čase. Podobne ako námety, ktoré zobrazujem. Ide o spojené nádoby, ktoré bez seba nedokážu fungovať. Motívy na mojich maľbách sú zväčša zdevastované a často zasiahnuté práve hrdzou.
Velkým tématem tvé tvorby je minulost – osobní a kolektivní paměť, která je následně přenesená i do samotné techniky, kterou užíváš.
Ako som už načrtla pri predchádzajúcej otázke, tak pracujem s médiom hrdze. Tá je úzko spätá s námetom, ktorý je v mojich obrazoch ústredný. Bavíme sa tu o konštrukciách vo verejnom priestore, ktoré vznikli predovšetkým v minulom režime. Pozerám sa na ne čiastočne aj kriticky. Konštrukcie, na ktoré upriamujem pozornosť sú bežne nepovšimnuté, ide o druhoradé fragmenty. Každým obrazom nastoľujem divákovi zrkadlo, poukazujem na motívy, ktoré odkazujú na minulý režim bez cenzúry. Je len na ňom ako si s tým poradí.
Čím tato fascinace začala? Vím, že podnětem k tvé tvorbě je i zájem o socialistickou architekturu a v podstatě o celkovou vizualitu té doby. Máš k objektům, které přenášíš do své tvorby, nějaký osobní vztah?
Vždy som sa zaujímala o históriu, asi aj preto som si ako záložný plán kedysi vybrala štúdium histórie. Necítila som však to napätie, ktoré pociťujem, keď maľujem a keď sa venujem výskumu architektonických celkov z tohto obdobia prostredníctvom média maľby či inštalácie. Čo sa týka 50. rokov, tak ma baví často inventár či niektoré dizajnérske počiny. Až časom som si vytvorila blízky vzťah napríklad ku konštrukciám, ktoré sa nachádzajú na detských ihriskách. Do toho obdobia som ich vnímala ako prirodzenú súčasť okolia. Ako maliarka sa pozerám na všetko inak, obzvlášť, keď korene mojej tvorby siahajú k plenérovej maľbe. Som večná pozorovateľka, potrebujem svoju tvorbu a seba ako maliarku stále spochybňovať, udržiavam si tak kritickú sebareflexiu.
Zajímalo by mě, zdali ve svých plátnech zachycuješ pouze existující objekty, nebo si pomocí vzpomínek konstruuješ své vlastní představy a dáváš jim “nový” život.
Vychádzam z reálnych konštrukcii, ktoré podrobujem svojej vizualite. Napríklad duplikovanie námetu v mojich maľbách nevychádza z reálnych kompozícii, ale v teoretickej rovine to dáva zmysel. Námet, ktorý je stredom môjho záujmu je reflektovaný, zastavujem čas, ale nepracujem vyslovene s konkretizovaním daného prostredia. Takže divák nevie bližšie špecifikovať lokalitu, niekedy to špecifikujem ja sama a nazvem obraz po tom mieste, ktoré mi poskytlo východiskový bod pre danú maľbu.
Absolvovala jsi vícero rezidencí. Jedna z nich byla v Paříži, kde jsi vystavovala svá díla v ulicích. Jaký význam má veřejný prostor v tvé tvorbě?
Pracujem na témach, ktoré sa nachádzajú vo verejnom priestore. V Paríži som obrazy nevystavovala, len som vytvorila krátke intervencie v meste Verejný priestor má pre mňa skutočne veľký význam. Moje intervencie vznikli pred rokmi, keď som namaľovala obraz Róbertkovia vo vani. Išlo o moju ranú študentskú prácu, kde zobrazujem dvoch politikov, ktorých mená rezonovali predovšetkým po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. Mala som v škole vytvoriť interpretáciu fotografie, vybrala som si fotografiu od Tibora Huszára, ktorý odfotil pána Lasicu a Satinského vo vani plnej vody. Ja som im vymenila tváre za týchto politikov. Po dokončení obrazu som ho počas predvianočného obdobia zobrala do ulíc Banskej Bystrice, celý tento „výlet“ vyvrcholil v nákupnom centre, kde som vyvolala pre mňa špecifický ruch. Celá akcia je zaznamenaná na fotografiách či videu. Po tom všetkom som si vytvorila paranoju, cítila som tlak a stres a bála sa či ma niekto za vytvorenie takého obrazu nenapadne na ulici, dokonca som sa bála otvoriť aj skriňu s oblečením. Prekonala som to a povedala si, že sa budem venovať skôr krajine a radšej sa stíšim. To mi nevydržalo dlho a začala som robiť frotáž, ako inak priamo vo verejnom priestore. Aktuálne pravidelne frotujem po celom Slovensku a aj v zahraničí. Najnovšie sa chystám frotovať práve v Čechách či v Rakúsku. Potrebujem byť viditeľná a to súvisí aj s množstvom výstav, ktoré mám vždy v mojom programe.
Působíš jako doktorandka na Akademii v Banské Bytrici. Co je předmětem tvé disertační práce? Spojuješ svou výstavní činnost se svým doktorandským studiem, nebo jde o dva oddělené sektory?
Moja dizertačná práca pojednáva verejný priestor. Diváci budú môcť vidieť v mojej najnovšej tvorbe pragmatické rozšírenie tematických okruhov či médií. Ústrednou sa stáva práca s inštaláciou, pohyb či iné senzorické podnety, samozrejme s mojou neúnavnou koncentráciou na médium maľby. Mojou prioritou je nenásilne naplniť očakávania na akademickej pôde, zároveň nechcem, aby to divák cítil. Rozprávame sa o umení, k tomu môjmu pristupujem dosť neposvätne, skúšam hranice. Moje aktuálne štúdium a umeleckú tvorbu nerozdeľujem na separátne sektory. Aj, keď mám na pamäti, že pri tomto štúdiu musím byť aktuálna vo svojej maliarskej výpovedi viac, než kedykoľvek predtým. Maľujem bez prestávky už roky, školu nevnímam ako niečo čo by ma obmedzovalo. Vďaka Akadémii a Rasťovi Podobovi, ktorý mi dal základy som tam, kde sa dnes pohybujem. Vždy som chcela absolvovať doktorandské štúdium a je mi ohromnou cťou, že ma zobrali okamžite. Jirí David, môj aktuálny školiteľ, je moc fajn a uvedomujem skutočnosť, že voľnosť a dôveru, ktorú vo mne má nie je samozrejmosťou, rovnako tak to bolo v mojom predošlom štúdiu aj pri Rasťovi Podobovi, za to im obom ďakujem. Pochopili moju slobodu, nezávislosť, síce aj ja potrebujem niekedy sústredený dialóg a objektívnejší pohľad na vec, spätnú väzbu, ktorú od nich či od divákov dostávam. Práve objektivita je to, čo každým obrazom či výstavou v sebe opäť hľadám.
Natália Šimonová
Foto: archiv umělkyně
