Lucie, začnu ryze prakticky. Jak se z absolventky čistě malířského ateliéru – studovala jsi u profesora Ivana Csudaie – stane umělkyně, která pracuje s tak širokým spektrem výrazového jazyka?
Paradoxne som si vybrala ateliér Ivana Csudaia práve pre jeho zameranie na maľbu bez presahov do iných médií, ktorým sa venujem v súčasnosti. Bol to pre mňa správny ateliér v správnom čase. S veľkým sústredením som sa venovala iba maľbe, nielen počas štúdia na VŠVU, ale aj pár rokov po škole. Až počas samostatnej tvorivej praxe som si uvedomila, že ma práca s jednou technikou začína príliš zväzovať.
Z jemných maliarskych intervencií do starých nájdených fotografií sa pomerne rýchlo stali plastické reliéfne koláže a asambláže. Tie postupne naberali väčší objem, až prerástli do sochárskej a priestorovej tvorby. Myslím si, že tento vývoj bol intuitívny a konzekventný. Trvalo niekoľko rokov, kým „telo“ tvorby nabralo dnešnú intermediálnu podobu.
V dielach prepájam viacero médií, materiálov a foriem – od maľby cez koláže až po objekty a inštalácie. Výstavné projekty sa snažím koncipovať ako celok, environment, kde ani jedno zo spomínaných médií nestojí samostatne, ale dotvára ostatné. Jedno dielo dopĺňa ďalšie.
Klasická maľba býva často „oslobodená“ od steny a vstupuje do priestoru, ako to môžeme vidieť aj na výstave v Telegraph Gallery. Maľba s monumentálnym rozmerom 3 × 6 metrov je umiestnená na drevených konštrukciách v strede inštalácie, divák ju môže obísť a vidieť odhalenú zadnú stranu plátna. Návštevníci sa kvôli mierke diela a samotnému umiestneniu cítia trochu inak ako pri pohľade na obraz tradične zavesený na stene. Usilujem sa narúšať obvyklú situáciu, na ktorú sme pri vnímaní maľby zvyknutí.
Z môjho pohľadu je maľba a uvažovanie o nej stále dominantnou súčasťou mojej tvorby. Pokiaľ pripravujem technické riešenie niektorého objektu alebo sochárske výstupy, veľmi často siaham po materiáloch a technológiách využívaných v maliarstve. Do apropriovaných materiálov a predmetov vstupujem maľbou. Premýšľanie v maliarskom jazyku je pre mňa najprirodzenejšie.
Pre úplnosť dodám, že na strednej škole som študovala odbor kameňosochárstva na ŠUP v Bratislave, takže asi aj sochárstvo bolo ukryté niekde v mojej DNA.
V textu, který jsem psal k výstavě v Telegraph Gallery, se dotýkám hlavně materiální povahy a podstaty předmětů, se kterými pracuješ. Jde o princip jejich znovunalezení, dalo by se říct reinkarnace. Ty sama ale akcentuješ také tělesnost, proporcionalitu. Není přítomná výlučně, avšak tvoří určitou pevnou kostru, která podstatnou část tvé tvorby rámuje. V čem spočívá tvůj mentální „klíč“ k tomuto přístupu?
V maľbe sa dlhodobo venujem krajine a priestorom bez prítomnosti človeka. Maľujem abstrahované scenérie, kde sa ľudská postava objavuje skôr v náznakoch, ak vôbec. Práca so starými fotografiami priniesla, okrem iných kvalít, aj úplne nové námety a jedným z impulzov bol práve návrat k ľudskej postave a portrétu. Prvé koláže vznikli zo svadobných kabinetiek a rodinných fotoalbumov, zo záberov figurálnych momentiek. Možno som tým podvedome kompenzovala absenciu človeka v mojej maliarskej tvorbe. Nosnými témami sú pamäť, zabúdanie, transformácia spomienok, plynutie času a jeho vplyv na človeka. V niektorých dielach tieto témy otváram prostredníctvom figurálnych motívov. Telo sa stáva nositeľom alebo záznamom a pozostatkom pamäte.
Ľudské postavy v mojich kompozíciách sú prepojené s architektonickými prvkami v absurdných vzťahoch a nelogických proporciách. Zmena mierky medzi postavou a architektúrou zdôrazňuje vplyv človeka na prostredie a na spoločnosť, ktorej je súčasťou. Človek sa premieňa na ruiny, fragmenty polámaných stĺpov, alebo stojí v základoch stavieb. Znovuobjavujem dávne civilizácie a budujem utopické svety, ktoré opätovne podliehajú skaze. Po mnohých neúspešných pokusoch v priebehu dejín sa tieto nestabilné štruktúry rúcajú a kolabujú. Ľudská existencia je predurčená k zániku. Akoby stratila schopnosť fungovať v súčasnom systéme a dystopickej predstave budúcnosti. Telo podlieha času, starobe a dotýka sa konečnosti. V dielach zo série Unstable Monuments sa objavujú pokusy o zvrátenie tohto kolobehu. Telesné schránky konzervujem a premieňam na sochy alebo monumenty. Stávajú sa z nich skameneliny dejín, fosílie s odtlačkami spomienok.
K téme telesnosti odkazujem aj v prácach s osobnejším charakterom – a to cez pohľad na ženské telo a nároky, ktoré sú naň kladené. Fyzickosť, intimita a zraniteľnosť smerujú k otázkam identity. Ženské telo je historicky vnímané skôr ako objekt než subjekt vlastného príbehu. Nesie stopy tlaku, deformácie a neustálej snahy prispôsobiť sa určenej norme.
V tvojej otázke zaznieva slovo proporcionalita a to ma vedie k úvahám o priestore a fyzickej prítomnosti človeka, o vstupe diváka do mojich inštalácií. Pri ich komponovaní v priestore zohráva dôležitú úlohu mierka ľudskej postavy a jej kontakt s dielom, vzťah k formátom a rozmerom jednotlivých prvkov, ako aj samotný pohyb a navigácia. Architektúrou inštalácie reagujem nielen na konkrétny výstavný interiér či zastúpené témy, ale najmä na diváka. Vytváram zážitok, ktorý je fyzický a aktívny. Návštevník obchádza zábrany, prechádza okolo drevených konštrukcií, stúpa po schodoch či sedí na pódiách. Týmto pohybom mení kompozíciu – prekrýva a odkrýva vrstvy. Zmena perspektívy, od celkového pohľadu až po sústredenie na detail, umožňuje objavovať súvislosti, ktoré vznikajú medzi jednotlivými dielmi.
S tělesností souvisí taky další otázka. V rozhovorech, které se vážou k tvé tvorbě, se zmiňuješ o ženské identitě nebo feminismu. To téma má pochopitelně mnoho podob nebo fazet a v posledních letech se nějakým způsobem vyvíjí. Co konkrétně tato témata znamenají pro tebe?
Ženský aspekt zohráva v mojej tvorbe zásadnú úlohu. Vyjadrujem sa k témam, ktoré ma ovplyvňujú a sú pre mňa kľúčové – či sa jedná o ženskú identitu, osobnú a spoločenskú históriu alebo krajinu, z ktorej pochádzam. Realitu v mojich dielach rozpúšťam cez osobnú skúsenosť, a preto prirodzene odrážajú aj moje postoje a názory na aktuálne dianie ženskou optikou. Koláže a asambláže často znázorňujú ženskú postavu alebo portrét, pričom sa žena stáva hlavnou postavou príbehu, s ktorou sa stotožňujem. Vychádzam z historických materiálov a vizuálnych citácií z rôznych období, ktoré sa spájajú so ženským svetom. Intervenciou do nich vkladám súčasný komentár a porovnávam postavenie žien v minulosti so situáciou v 21. storočí.
Niektoré vyobrazenia žien spájam s fragmentami drevených nábytkov – jemnou iróniou upozorňujem na to, že žena je vnímaná len ako doplnok interiéru alebo ako permanentná súčasť domácnosti, ktorá nemôže rozhodovať sama o sebe ani o svojom čase. Je zapriahnutá do chodu domácnosti a nekončiacej rutiny v podobe starostlivosti o druhých.
V sérii diel s názvom Krehkosť karyatídy premieňam ženské postavy na opornú súčasť rozpadnutej architektúry. Ženské figúry balansujúce v komplikovaných pózach symbolizujú anonymnú ženu, ktorá podopiera systém podobne ako karyatídy podopierajú antické chrámy. Postavy sa snažia zo všetkých síl udržať rovnováhu a nepodľahnúť záťaži povinností a očakávaní, ktoré na ne kladie spoločnosť.
V dielach často tematizujem ženskú telesnosť a tradíciu zobrazovania tela – odhaleného, vystaveného pohľadom, bezbranného, krásneho, s porcelánovou pleťou. Kult krásy pretváram a narúšam osobnou vrstvou s komentárom. Snažím sa poukázať na stereotypy, ktoré dlhodobo ovplyvňovali spoločenské postavenie žien. Dogmatický prístup k telu, najmä k telu ženy, ho redukuje na objekt hodnotenia, kontroly či úpravy.
Jsi velmi aktivní zejména v oblastech mimo české a slovenské prostředí. Pracuješ s galeriemi v Německu nebo Francii. Využíváš jazyk, který není úplně „místní“, volíš média, která se zde tolik necení. Vnímáš nějaký zásadní rozdíl mezi uměleckou scénou, trhem a sběrateli v Česku nebo na Slovensku a těmi v Německu, Rakousku či Francii?
Mojím hlavným zámerom je tvoriť slobodne a autenticky. Tento tvorivý proces nevychádza z vonkajších očakávaní. Neformujú ho požiadavky trhu ani moje postavenie na medzinárodnej scéne. Pri príprave výstav v zahraničí však prirodzene zohľadňujem kontext krajiny, v ktorej projekt realizujem – jej kultúrne špecifiká, publikum či výstavný priestor. Snažím sa, aby dielo komunikovalo s prostredím, no zároveň nechcem, aby tieto okolnosti obmedzovali samotnú tvorbu, výber tém ani spôsob ich spracovania.
Vizuálne umenie je v istom zmysle univerzálne, nepotrebuje preklad ani vysvetľovanie. Má schopnosť zaujať už na prvý pohľad. Stále ma prekvapuje a zároveň teší, ako ľahko sa dokáže niekto na opačnej strane planéty vcítiť do môjho diela. Možno práve krehkosť a citlivosť, ktoré sú v mojej tvorbe prítomné, vytvárajú spojenie medzi mnou a zahraničným divákom. Samozrejme, dielu sa dá porozumieť na viacerých úrovniach. Napríklad, návštevník výstavy v New Yorku či Tokiu pravdepodobne nespozná, že som použila stránku z knihy o Vysokých Tatrách, ktorá odkazuje na tému domova a krajiny, z ktorej pochádzam, a nemusí poznať našu súčasnú spoločensko-politickú situáciu. Získa však inú konotáciu, v ktorej sa skala stáva symbolom večnosti, nezdolnosti alebo vrstvenia času. Práve táto rovina významu je pre mňa dôležitejšia.
Pokiaľ ide o trh s umením a kontakt so zberateľmi, pociťujem rozdiely, najmä čo sa týka záujmu o konkrétne médiá. V našom lokálnom prostredí sú zberatelia konzervatívnejší a uprednostňujú maliarske diela. Naopak, v zahraničí sú zbierkotvorné inštitúcie aj súkromné zbierky otvorenejšie a odvážnejšie. Najvýraznejší záujem o tvorbu objet trouvé prejavujú zberatelia vo Francúzsku, Taliansku a USA. Súvisí to nielen s vizuálnym prejavom mojich diel, ale aj s umeleckými tendenciami v týchto krajinách a tradíciou zbierania autorov hnutí ako Arte Povera alebo Fluxus. Zberatelia nemajú obavy ani z komplikovanejších akvizícií, ktoré sú náročnejšie nielen na prezentáciu, ale aj na uchovávanie a skladovanie.
O umělcích se často říká, že vidí svět a události v něm jinou optikou, a reagují na ně s jinou citlivostí než lidé umění netvořící. Vnímáš se tak? Přemýšlela jsi nad tím, zda je to výhoda, nebo spíše pomyslné prokletí, které umělce žene stále dále, často do slepých uliček, nejistot a tápaní?
Umenie má rozvíjať kritické myslenie, podporovať rôznorodosť a pomáhať v spracovaní nielen osobných, ale aj kolektívnych tráum. Vytvára priestor na reflexiu histórie, nastavuje zrkadlo spoločnosti a dokáže pomenovať to, čo často zostáva nevypovedané alebo potláčané. Tvorba je náročný a nepredvídateľný proces. Prináša so sebou neistotu, obavy z nepochopenia, odmietnutia či zlyhania. V mojich očiach sú všetci autori, ktorí odhaľujú svoj vnútorný svet, veľmi odvážni. Tvorba je pre mňa formou hľadania a objavovania. Niekedy trvá celé roky, kým človek nájde svoj výtvarný jazyk a témy, ktoré sa ho bytostne dotýkajú. Krehkosť a citlivosť považujem za svoje najsilnejšie stránky. V mojej tvorbe sa neistota a nejednoznačnosť objavujú prirodzene – nie ako chyba, ale ako súčasť samotného procesu. Naša zraniteľnosť nie je slabosťou. Práve naopak, je zdrojom úprimnosti a sily.
