V Telegraph Gallery působíš jako produkční a zároveň ses na výstavě Good Boy podílela i kurátorsky, takže jsi byla u vzniku filmu, předpokládám, od samého začátku. Jak bys tuto výstavu zpětně zhodnotila? Co pro vás bylo při její přípravě nejdůležitější a jak se výstava rozvíjela směrem k tvorbě filmu?
Výstava niesla názov GOOD BOY a rovnako je pomenovaný aj film. Názov v sebe nesie odkaz a polemiku autora – kto je vlastne „good boy“? Prečo sa ním snažíme stať? Chceme byť lepší len kvôli tlaku spoločnosti, rodiny či sociálnych sietí? Túto zmes ťaživých otázok ukotvuje séria malieb korpulentných mužov (good boyov), ktorí sa s ľahkosťou pohybujú v galerijnom priestore. Nerada by som túto sériu označila za najdôležitejšiu, no práve na nej bol postavený celý koncept výstavy. Celkovo by som ju zhodnotila ako zaujímavý projekt s tromi rovinami – good boyovia, environmentálne ladené diela a domček, ktorý pôsobil ako nezvyčajný objekt uprostred galérie.
Jak vůbec začala vaše spolupráce s Andrejem Dúbravským? Jak jste se poprvé setkali a jak se formovala jeho výstava v Telegraph Gallery?
Andrejovu tvorbu sledujeme spolu s kolegom Mirom Macíkom, s ktorým sme spolukurátorovali výstavu GOOD BOY, už dlhší čas. Samotná výstava bola plánovaná približne dva roky dopredu. Okrem toho, majiteľ a zakladateľ Telegraphu Robert Runták má vo svojej zbierke veľké množstvo Andrejových diel z rôznych období – myslím, že už od jeho štúdií na vysokej škole. Dá sa teda povedať, že naša spolupráca s Andrejom mala dlhodobý charakter.
Setkali jste se někdy v galerii s kritikou ze strany konzervativnějších kruhů kvůli vystavovaným umělcům nebo tematice výstav?
Počas môjho pôsobenia v Telegraph Gallery sme spolupracovali s viacerými umelcami, ktorých práce mohli byť pre citlivejšie publikum ťažšie prijateľné, a občas sa stretli s nepochopením či menšou kritikou. Nešlo však o diela spojené so sexualitou, LGBTQI+ alebo politickými témami. Zaujímavé je, že ich spoločným znakom bola skôr téma smrti. Spomínam si napríklad na výstavu českého umelca Marka Thera a jeho sochu mŕtvoly vo vile situovanej do 80. rokov v Nemecku, ktorá vytvárala pre návštevníkov akýsi ťaživý labyrint. Ďalším príkladom boli mŕtve zvieratá ukrajinskej umelkyne Margarity Ivy alebo dielo Trabant britského umelca Jakea Chapmana, v ktorom bola zobrazená scéna rodiny páchajúcej samovraždu.
Ve filmu vystupuješ jako vypravěčka, která zastupuje pohled Telegraph Gallery, je to tak? Obvykle jsi spíše v zákulisí – jaké pro tebe bylo ocitnout se před kamerou a aktivně se podílet na vyprávění příběhu?
Byť tentokrát „mimo zákulisia“ bolo pre mňa niečím novým. Všeobecne nie je úplne príjemné stáť pred kamerou, hoci hovoríte o témach, ktoré sú vám blízke. Je to činnosť, ktorú človek nerobí pravidelne, takže strach a nervozita nie sú ničím výnimočným. V tomto dokumente nerozprávam iba o Andrejovi, ale aj o mojich postojoch k aktuálnemu politickému dianiu a sprevádzam diváka celým dejom. Najzvláštnejšie pre mňa bolo uvedomiť si, akú veľkú zodpovednosť nesiem pri rozprávaní o tak citlivých témach.
Mnohí politici či mienkotvorné osobnosti túto zodpovednosť často vnímajú len vo vzťahu k sebe, a tak sa radšej pohrávajú so slabinami spoločnosti. Uvedomujú si váhu vlastnej pozície, vďaka ktorej moc a manipulácia zohrávajú hlavnú úlohu v komunikácii s verejnosťou. Práve preto som sa snažila pristupovať k svojej úlohe čo najúprimnejšie – s rešpektom k témam aj k divákovi. Som vďačná za túto skúsenosť, pretože som mala možnosť prispieť k otváraniu dôležitých spoločenských otázok.
Slovenská kulturní scéna v poslední době prochází výraznými změnami, které vyvolávají silné reakce jak mezi umělci, tak ve společnosti. Jak vnímáš aktuální dění v slovenské kultuře z pohledu někoho, kdo pochází ze Slovenska, ale žije v Česku?
Pocit, že som tak trochu na pomedzí týchto dvoch krajín, je zvláštny. Mám možnosť nazerať do oboch svetov a zároveň byť súčasťou umeleckých komunít v oboch krajinách, pričom obe sú pre mňa veľmi dôležité. Česko je aktuálne výrazne stabilnejšou krajinou a mrzí ma, že z kedysi dobrých politických vzťahov medzi týmito štátmi zostala takmer len spomienka. Umelecké scény sú však prepojené – mnoho slovenských umelcov žije v Česku – a preto mám dojem, že kauzy a problémy našej krajiny sa dotýkajú aj českých umelcov.
Problémy v kultúre, ktoré vyvoláva Ministerstvo kultúry, jeho vedenie a ďalší dosadení ľudia v kľúčových inštitúciách, sú až šokujúce. Domnievam sa, že nikto z nás by nečakal, že sa niekedy budeme natoľko báť o to, čo zostane z inštitúcií ako je napríklad SNG po devastačnom vedení. Kultúrou to však nekončí, krízu žiaľ vidíme aj v iných oblastiach.
Som ale vďačná za veľké množstvo ľudí, ktorí sa neboja chodiť na protesty a živo prejavujú svoj bytostný záujem o záchranu hodnôt v kultúre a charakteru našej krajiny. Veľkú podporu vidno aj na protestoch organizovaných v Českej republike.
Může dnes umělec zůstat vůbec „apolitický“, nebo je to v současné době nemožné? Co myslíš, že je odpovědností umělce v časech politických krizí?
Odpovednosťou umelca je predovšetkým tvoriť. Nechcem zachádzať do striktných manuálov, ako by sa mali umelci správať počas politických kríz – rozhodnutie je na nich. Mnohí umelci tvoria politicky angažované dielo, a je to rovnako v poriadku ako tvoriť apoliticky. Predsalen, svoj postoj môžu vyjadriť aj iným spôsobom než samotnou tvorbou – napríklad účasťou na protestoch či iných formách občianskeho zapojenia, ako bol štafetový štrajk pred SNG alebo výstava v Slobodnej národnej galérii. Každý človek sa slobodne rozhoduje, či svoj názor vyjadrí, alebo si ho nechá pre seba. Všetci sme súčasťou systému, ktorý sa formuje nevyspytateľným spôsobom, a je na nás, či sa chceme aktívne podieľať na jeho skvalitnení a ochrane hodnôt, ktoré považujeme za dôležité.
Umění nepochybně často slouží jako forma odporu nebo reflexe společnosti. Vidíš „Good Boy from Slovakia“ jako politický film, nebo jej tak nechceš rámovat?
Nechcela by som ho vyslovene rámovať ako politický film, ale úplne sa tomu nevyhnem. Pôvodnou ambíciou bolo vytvoriť film o tvorbe Andreja Dúbravského, nadväzujúci na výstavu GOOD BOY. Pri konzultáciách s celým produkčným tímom sme však dospeli k záveru, že politika v ňom musí zaznieť – brali sme to ako nevyhnutnosť. Andrej, rovnako ako mnohí ďalší výrazní umelci na Slovensku, sa stal nepohodlným pre súčasné vedenie ministerstva a aspoň pre mňa predstavuje dôležitú osobnosť odporu.
Slovenská společnost je výrazně rozdělená. Myslíš si, že umění – a konkrétně tento film – může reálně ovlivnit vnímání zobrazených témat na Slovensku? Jakou reakci by si očekávala od ministryně kultury? A pokud by si jí film měla představit, jak by si ho popsala?
Úprimne dúfam, že film môže niektorým divákom otvoriť oči a prispieť k rozvoju kritického myslenia. Našim cieľom nebolo len vyrozprávať príbeh Andreja Dúbravského, ale aj zdokumentovať aktuálny rozklad kultúry a informovať o tejto problematike čo najširšie spektrum ľudí. Preto nás teší, že sa film premieta na mnohých festivaloch a v kinách – veríme, že sa tak dostane aj k tým, ktorí politiku bežne nesledujú alebo slepo dôverujú predstaviteľom súčasnej koalície.
V apríli tohto roku sme mali premiéru v Bratislave, na ktorú sme pozvali všetkých účastníkov dokumentu. Pozvánku dostala aj ministerka kultúry Martina Šimkovičová, no z ministerstva sme nedostali žiadnu odpoveď a nikto sa premietania nezúčastnil. Pri spôsobe komunikácie pani ministerky s novinármi a verejnosťou si ani nechcem predstavovať, akú reakciu by film vyvolal – hoci si to vieme domyslieť.
Film by som jej popísala jednoducho – je to zrkadlo.
Zdá se, že dokumentární filmy propojené s výstavami si v Telegraphu nacházejí své místo. Plánujete v této tvorbě pokračovat a připravit další filmy?
Mám pocit, že dokumentárne filmy sa pre nás v Telegraph Gallery stali prirodzeným rozšírením výstavnej činnosti. Vnímame ich ako skvelý nástroj na budovanie dlhodobej pamäte galérie a zároveň ako spôsob, ako viesť otvorený dialóg so súčasnou umeleckou scénou. Žiaľ, nie je časovo možné vytvoriť dokument ku každej výstave, a preto si musíme starostlivo vyberať – hoci každý projekt má čo ponúknuť.
Aktuálne sa venujeme dokumentárnemu spracovaniu výtvarnej scény 80. rokov v Československu. Vychádzame pritom z našej výstavy Signál IV, uskutočnenej na prelome rokov 2024 a 2025, ktorá mapuje diela tohto obdobia zo zbierky Roberta Runtáka.
