Stanislav Ondruš (*1995) je absolventom bakalárskeho štúdia na Fakulte umění Ostravskej univerzity Ateliéru grafiky pod vedením Zbyňka Janáčka. Následne absolvoval magisterské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v Ateliéri maľba III pod vedením Rastislava Podhorského. Vo svojej tvorbe sa zaoberá podstatou prítomného okamihu v minimalistickom spracovaní monochromatickej maľby. Viac o motivácii, procese tvorby a výstavách sa dozviete v rozhovore pre výstavu “Out and Closer” v Telegraph Gallery. Vernisáž, ktorá sa uskutoční v priestoroch kina, zaháji kurátor Mira Macík 3.2.2022 o 18:00.
V tvorbe sa venuješ podstate prežívania prítomného okamihu. Ako by si opísal tento aspekt v procese vytvárania umeleckého diela?
Tento proces spočíva v technológii, ktorou vytváram obraz. Umožňuje mi reflektovať môj pohyb a zastavenie. Keď pracujem so stierkou, štetcom a inými predmetmi, vďaka líniám a tvarom môžem sledovať tento pohyb a zastavenie daného ťahu. To mi vytvára situáciu, v ktorej môžem daný moment prežívať. A skrze moment môžem kontemplovať, je to niečo viditeľné. Maľba a technológia mi umožňujú lepšie vnímať svoje vlastné telo, svoj vlastný pohyb a tak aj život. Prežívanie prítomného okamihu sa dá istým spôsobom artikulovať skrze umelecké médium maľby práve takto. Najzásadnejšie je zastavenie – ako začnem linku, pokračujem, zastavím a idem ďalej. Zastavenie v mojich maľbách je v paralele s dnešnou dobou, ktorá je zrýchlená. Tento moment mi dáva peknú symboliku v existencii, ktorá sa v maľbe dá zachytiť.
Tvoje monochromatické maľby sa pohybujú hlavne v modrých a zelených tónoch. Je pre teba voľba týchto farieb dôležitá?
Určite áno. Je to kvôli psychologickým vlastnostiam tých farieb. Zo subjektívneho hľadiska sú pre mňa ako maliara najmeditatívnejšie, najhlbšie. Najlepšie rezonujú s touto témou prežívania prítomného okamihu. Skúšal som aj viacero odtieňov, nefungovalo to tak ako s týmito dvomi odtieňmi. Nebola to náhoda, postupom času sa ukázalo, že najlepšie funguje práve modrá a zelená.
Študoval si na Fakulte umění Ostravskej univerzity v Ateliéri grafiky a magisterské štúdium strávil na Vysokej škole výtvarných umení v Ateliéri maľby. Čo ťa viedlo k zmene média a ako ťa ovplyvnila grafika v maľbe?
Voľba Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave a maľby bola kvôli perspektíve, ktorú som cítil. Nechcel som zostať len pri technológii grafiky a kresby. Prišlo mi to ako správna cesta pre rozvoj svojej tvorby. Cítim, že mi to pomohlo, už len kvôli diskomfortnej situácii, kedy sa musí človek stále učiť niečo nové. Nie je to ľahké, keď je človek na niečo zvyknutý. Diskomfort a náuka o nových technológiách boli pre mňa posunom. Taktiež zmena študijného prostredia a ateliéru, ľudia uvažovali inak ako v Ostrave.
Stále hovorím, že nemaľujem, ale kreslím alebo robím grafiku. Tá tvorba je extrémne grafická, je tam strašne málo maľby. Aj na tej monochromatickej maľbe môže divák sledovať, že nerobím klasický postup. Nevytváram valéry, nepracujem s farbou a pestrofarebnosťou. Monochromatickosť v maľbe hovorí o tom, že som si vybral najgrafickejšiu cestu. V maľbe väčšinou riešim gesto. Gesto považujem za grafickú manieru, ktorá vychádza z typografie, kaligrafie, kresby ako takej a na viac-menej všetkých aktuálnych dielach sa odráža práve gesto. To je výrazná grafická črta, ktorá mi zostala po štúdiu a tvorbe grafiky.
Myslíš, že by si mali všetci umelci prejsť rôznymi médiami?
Určite. Už len napríklad kvôli diskomfortu a učeniu sa niečoho nového. Človek môže objavovať, to je veľmi dôležité. Keď sa prepájajú rôzne médiá interdisciplinárne, je to obohacujúce. Pokiaľ umelec vyrastal v jednom médiu a má záujem riešiť ďalšie, je to prirodzené. Za ľudský život sa dá robiť jedno médium, ale na histórii umenia a umelcov ako takých je vidno, že po istom čase prešli k iným. Prišlo im to z určitého hľadiska vyčerpané. Potom sa posunuli úplne automaticky, samozrejme to obohacovanie cesty je len dobre. Človek veľmi rýchlo zistí, či je to jeho parketa. Pokiaľ to tak nie je, nemusí sa do toho nútiť.
Okrem maľby sa taktiež venuješ dizajnu a projektu “Veľké veci”. Ako tento projekt vznikol?
Na projekt “Veľké veci” ma oslovil môj priateľ Šimon Sališ, ktorý videl potenciál vo mne a interdisciplinarite. Vedel, že ma baví móda, ale nikdy som nespravil ten krok k tvorbe odevného dizajnu. Oslovil ma s touto ponukou k spolupráci. Pracoval som na návrhoch a predstavách, stal som sa dizajnérom. Mal som predtým aj iné spolupráce, kde som bol uvedený ako umelec. Teraz je tá kolaborácia iná, pôsobím ako dizajnér pod svojou značkou. Začína to byť na pravidelnej báze a plánujeme robiť kolaborácie a kolekcie s Petrou Kubíkovou a Katarínou Filan Halászovou.
V súčasnosti si úspešným autorom. Ktorá tvoja výstava ti rezonuje v pamäti a prečo?
Určite najviac mi rezonuje v pamäti výstava diplomových prác v Dome umenia v Bratislave. Dom umenia má špecifický priestor a nádherné svetlo, touto výstavou som ukončil svoju študentskú dekádu. Bolo to uzatvorenie kapitoly študentských čias, kedy som bol v určitom zmysle slobodný a stále bol niekto nado mnou, kto ma viedol. Vedel som, že ma čaká proces osamostatnenia sa, tento prelom je pre každého dôležitý. Ako sa človek zachová a nielen z hľadiska tvorby, ale ako si premyslí, čo bude potom. Ja som sa snažil o samostatnosť, ktorá sa mi vďaka tejto výstave podarila. Táto výstava bola míľnikom, keďže som predal všetky vystavené diela.
Dokážeš sa živiť umením? Predávaš obrazy sám alebo ťa zastupuje nejaká galéria? Máš svojich zberateľov?
Predávam si obrazy sám, nezastupuje ma žiadna galéria. Mám svojich zberateľov, ktorí si pravidelne kupujú obrazy.
Tvoj instagramový profil @stuk_art je vizuálne pekne spracovaný. Tvoríš si ho sám? Máš nejaký návod na propagáciu výtvarnej tvorby?
Instagram si tvorím sám. Radím všetkým zamyslieť sa nad tým, ako bude finálna vec vyzerať v štvorcovom formáte. Nehovorím o obraze, to je samostatná téma, kedy veľa ľudí prispôsobuje tvorbu na štvorec. Aby fotografia vyzerala konzistentne. Nezamýšľať sa len nad tým, ako dielo odfotiť, ale ako ho odfotiť, aby vyzeralo dobre v tomto formáte. Ako? Je to určite na vyváženej kompozícii. Na štvorcovom formáte nevyzerá všetko dobre, napríklad orezané veci. Dal by som jednu radu: zamyslieť sa a rozvíjať cit na to, aby to vyzeralo konzistentne vo formáte, ktorý ponúka Instagram. Ďalej je to pravidelnosť, môže to byť na úkor veci, nie je to pravidlo. Ale pravideľnosť robí veľa, vidí to veľa ľudí, galérie, kurátori. Tých to môže zaujať. Ak sa tomu človek kontinuálne venuje, je väčšia šanca, že si toho človeka niekto všimne, možno nejaký zberateľ. Koniec koncov je to rada, ale ako hovorím, aby to nebolo proti niekoho slobode. Aby niekto netvoril len kvôli tomu. Sú tam vyslovene také veci, ktoré sa treba naučiť. Instagram ako platforma má svoje logaritmy, ktoré fungujú určitým spôsobom. Keď človek zistí ako fungujú, vie, že tie posty do feedu a do stories sa oplatia len v istých časoch, kedy sú najviac videné. Keď to človek ovláda, určite mu to funguje lepšie, než keď tam len náhodne pridá fotku.
Ako vnímaš svoj život a kariéru?
Keď sa človek ako mladý venuje umeniu, je zvláštne si predstaviť, že sa tomu bude venovať celý život. Je zaujímavé byť výtvarníkom. Nikdy som si to tak nepredstavoval. Je zaujímavé sledovať odozvu a rezonanciu v spoločnosti mojich známych a kamarátov. Keď niekomu poviem, že som umelec, zrazu je konverzácia úplne iná. Je šťavnatá a diskusie sa dostávajú do hĺbky témy. Je to pekná vec. V poslednej dobe sa zamýšľam, že byť umelcom je skvelé. Človek môže byť slobodný a slobodne tvoriť.
Foto: Jana Budaiová
