Silvia L. Čúzyová (*1981) je historičkou umenia a nezávislou kurátorkou. Magisterské štúdium v odbore dejín umenia a kultúry absolvovala na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave, titul PhD. získala na Katedre teórie a dejín umenia Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Na VŠVU pôsobila aj ako riaditeľka Galérie Medium a bola vedeckou pracovníčkou Centra výskumu VŠVU. V súčasnosti prednáša na Trnavskej univerzite, recenzuje, publikuje, spolupracuje na autorských výstavách na Slovensku a v zahraničí. Špecializuje sa na dejiny a teóriu moderného a súčasného vizuálneho umenia, na históriu i súčasnosť kritiky umenia. Je členkou slovenskej sekcie AICA (Medzinárodná asociácia výtvarných kritikov).
Ako kurátorka spolupracujete s etablovanými autormi staršej a strednej generácie. Z dlhého zoznamu výstav by som spomenula napríklad výstavu Anny Daučíkovej v Galérii Médium v roku 2018 a výstavu Moniky Immrovej v Galérii mesta Plzne v roku 2022. Zároveň spolupracujete aj s mladými autormi – jednou z výstav tohto roku bola napríklad výstava Stanislava Ondruša v DOT. Contemporary Art Gallery. Čo vám prináša spolupráca s príslušníkmi rôznych generácií? Vidíte rozdiel v prístupoch k tvorbe alebo v pôsobení na umeleckej scéne?
Ďakujem za pripomenutie viacerých zaujímavých spoluprác, niektoré si obzvlášť cením a mnohé ma obohatili osobne aj odborne. Svoje spolupráce nevnímam ako nejako zámerne generačne rozvrstvené. Ako to v nielen umeleckom svete chodí, je v tom aj veľa šťastných náhod. Keďže som v rámci kurátorovania takpovediac na „voľnej nohe“, snažím sa brať len to, čo ma naozaj zaujíma. Hoci to nemám striktne tematicky alebo technologicky vymedzené, zostávam vo sfére vizuálneho umenia a táto určitá divergentnosť mi skladá širší obraz diania, v rámci mojich záujmových oblastí. K dôležitým kurátorským spoluprácam by som doplnila samozrejme ešte Michala Škodu, alebo maliarov Laca Terena, Adama Szentpéteryho, Hanu Garovú, z oblasti dizajnu Petra Hůzu alebo Markétu Novákovú. Myslím, že dlhodobo som jednou nohou aj vo fotografii, alebo často v „hraničných podobách fotografie“, ako to nazývam, tu som mala formujúcu spoluprácu so spomínanou Ančou Daučíkovou alebo Robertom V. Novákom. Posledný rok som mala príležitosť a veľmi ma bavila spolupráca so starším fotografickým materiálom (Miloš Dohnány, Tibor Borský, aktuálne Tibor Huszár). Mladý maliar Stano Ondruš bol v zásade výnimka, pretože ma oslovil on sám, to sa mi príliš často v rámci mladej generácie nedeje, ale to čo som vtedy videla v jeho ateliéri sa mi páčilo a tak sme si vyskúšali spoluprácu. S každým umelcom a umelkyňou je spolupráca úplne iná, treba byť otvorený konkrétnemu modelu a možnostiam. A s tými, s ktorými ma to teší a baví, a je to možné, rada spolupracujem opakovane, pretože pri týchto dlhoročných tvorbách a komplexných umeleckých prístupoch je vždy možné prebádať viac a dostať sa do hlbších vrstiev a širších súvislostí. Je to pre mňa mimoriadne dobrodružné a vzrušujúce objavovanie.
V roli kurátorky sa pohybujete nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Aký je stav umeleckej scény práve na Slovensku? Vidíte nejaké rozdiely medzi ňou a tou v Česku?
V Česku je umelecká scéna rozvinutejšia a bohatšia, vidím oveľa viac možností, záujmu aj iniciatív. U nás na Slovensku, hlavne po dvoch sezónach covidu a následnej inflácii je, až na individuálne výnimky, celkový pokles, akoby všetkým došiel dych. Inštitúcie šetria a doháňajú odložený program, súkromné galérie skôr zanikajú než by pribúdali, v zásade nie je kde vystavovať ani publikovať. Kurátorská práca (ak nie ste súčasťou inštitúcie) je tu stále do veľkej miery vnímaná ako voľnočasová záujmová aktivita, ktorú si musíte plne hradiť z iných svojich zdrojov ako nejaký súkromný koníček.
Mnohí mladí ľudia zo Slovenska študujú na umeleckých školách v Česku, vznikajú tak často kolaborácie a prepájanie dvoch scén. Vnímate toto prepojenie ako dôležité?
Jazykové a čiastočne aj kultúrne prepojenie našich dvoch národov je obrovská výhoda. S rokom narodenia 1981 a česko-slovenským pôvodom sa vnímam ako regulérne dieťa Československa. Česko-slovenská scéna a dianie bolo posledné storočie historicky prepojené a myslím, že tá prepojenosť je stále aktuálna, aj keď dnes možno trochu inak ako v minulosti – dnes viac dobrovoľne a prirodzene. To ma teší, aj keď máme kultúrne aj historické odlišnosti, vnímam Česko a Slovensko ako symbioticky prepojené.
V rokoch 2009–2017 ste pôsobila ako riaditeľka Galérie Medium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Činnosť galérie pokračuje aj v súčasnosti. Ako nahliadate na činnosť malých galérií, aj v kontexte toho, že ste jednu z nich úspešne viedla osem rokov? Akú koncepciu mala Galéria Medium v tomto období?
Moje roky v Galérii Medium spätne vnímam ako veľmi užitočné a intenzívne „tovarišské roky“, ten čas keď skončíš školu a súrne potrebuješ nabrať skúsenosti. Aj svojim študentom odporúčam, ak majú záujem, zapojiť sa priamo do praxe nejakej galérie, čo je určite najlepšia škola života. Za môjho riaditeľovania o výstavnom programe v Galérii Medium rozhodovala početná galerijná rada zložená z pedagógov VŠVU. Preferovali sa najmä výstavné projekty, ktoré reflektovali činnosť ateliérov a katedier VŠVU. Do toho sa príliš zasahovať nedalo, takže program som otvárala skôr cez ďalšie typy mimovýstavných aktivít, ktoré jednak mali prilákať divákov do galérie opakovane, nielen raz. Tiež som sa snažila osloviť rôzne ďalšie cieľové a záujmové skupiny, iné než je „bežný“ záujemca o umenie, respektíve študent umenia. Tak sme robili medziodborové konferencie – volali politológov, filozofov, literátov, geografov, archeológov, jaskyniarov, samozrejme aj kunsthistorikov a umelcov, a premýšľali vo veľkej kultúrno-spoločenskej zmesi informácií o súčasnom svete, to ma bavilo asi najviac.
Neviem sa nejako globálne vyjadriť k činnosti malých galérií, ani malých galérií u nás na Slovensku. V detailnejšom pohľade možno vnímať ich špecifiká – rozličné ciele, stratégie, a aj v čase sa meniace potreby, témy, preferencie. Čo by som povedala, že platí všeobecne aj pre väčšie galérie, aj pre Galériu Medium je, že je veľmi osožné prirodzené vystriedanie generácií, alebo aspoň intenzívna medzigeneračná spolupráca.
Pôsobíte ako odborná asistentka na Katedre pedagogiky výtvarného umenia Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave so zameraním výučby na dejiny umenia od praveku po 2. polovicu 20. storočia. Čo je pre vás zásadné vo vzdelávaní ďalšej generácie teoretikov, pedagógov a výtvarníkov?
Áno, aktuálne učím dejiny umenia od praveku po súčasnosť, analýzu, interpretáciu, kritické písanie... Učenie je v zásade skvelá vec, človek sa sám strašne veľa doučí, vlastne všetko, čo počas vlastných štúdií odflákal, alebo odignoroval. Myslím ale, že je rozdiel – určite u nás – vo vzdelávaní teoretikov umenia, galerijných pedagógov a budúcich umelcov. A čo je v tom zásadné? Hm, udržať si zápal pre vec a hlavne asi – mať čo povedať.
Venujete sa aj zberateľstvu? Ak áno, na aké diela, médiá, prípadne obdobia sa zameriavate?
Mám nejaké darované diela, ktoré ma tešia ako moje srdcovky, ale nie, umenie, dizajn ani fotografiu cielene nezbieram.
Ste kurátorkou výstavy Topografie samoty. Spolupráca s Michalom Škodom však nie je prvá. Ako vznikla vaša dlhoročná spolupráca?
Michal Škoda okrem autorskej tvorby pôsobí ako kurátor v Dome umění v Českých Budejoviciach. V súčasnosti je pomerne časté vidieť v pozícii kurátora aj samotných umelcov. Ako vnímate hranice medzi rovinou teoretickou a umeleckou?
S Michalom Škodom som sa prvý krát stretla v Dome umění v Českých Budějoviciach (DUČB) v roku 2018, keď som participovala na výstavnom projekte grafického dizajnéra Roberta V. Nováka s názvom „Opustit toto místo“. Robertova výstava mala premiéru v Galérii Medium v Bratislave a následne reprízu v DUČB, vtedy som ale ešte netušila do akej prestížnej galérie som sa „ako slepé kura“ práve dostala. S Michalom Škodom sme sa tak klasicky vernisážovo dali do reči, mal záujem o výstavu na Slovensku, na ktorej som obratom začala pracovať. Cielene som si mapovala všetky výstavné možnosti (inštitucionálne, súkromné, bratislavské i regionálne), a tiež som sa pokúšala spoznať a nejako relevantne interpretovať jeho umeleckú tvorbu. Nakoniec to trvalo niekoľko rokov, než sa výstava u nás zrealizovala, ale medzitým sme úspešne realizovali viaceré výstavné projekty v Česku. Spolupráca s Michalom je náročná a skvelá, dúfam, že ešte potrvá. No a práve aj na Škodovej dlhoročnej kurátorsko-menežérskej práci vidím dôležitý príklad, že nie je možné vytýčiť žiadne obhájiteľné hranice pre kurátorskú prácu, okrem požiadavky kvality, koncepcie a vízie. A ak to niekto robí dobre, môžeme potom spätne na konkrétnom materiáli preskúmať ako alebo prečo to tak je.
Čo môžu návštevníci vidieť na výstave Topografie samoty? Aké vodítko k čítaniu výstavy im môžete dať?
Mala som možnosť sa nad vystavenou kolekciou, ale aj celkovo nad tvorbou Michala Škodu intenzívne zamyslieť, výsledkom je text dostupný k výstave a v celej svojej podobe v katalógu výstavy. Nie je ľahké o tom nejako explicitne hovoriť, takže žiadne vodítka neponúkam. Odporúčam ale každému, pre koho tieto diela fungujú a oslovujú ho/ju, aby s nimi strávil viac času a prebádal toto intuitívne alebo intelektuálne prepojenie. To je podľa mňa najlepšia cesta ako úspešne „preniknúť do tajov“ umenia. Akéhokoľvek... a čiastočne aj do tajov seba samého.
Na záver by som sa chcela spýtať na projekty, ktoré vás čakajú v najbližšom období. Na čo by ste rada pozvala návštevníkov?
Tento rok sa ešte veľmi teším na výstavu s maliarkou Hanou Garovou, ktorú budeme mať od novembra práve v DUČB. Je to vlastne úplne prvá výstava, ktorú tam samostatne kurátorsky pripravujem – je to pre mňa dôležitá méta – skvelá galéria a výborná umelkyňa. Hanina tvorba má pre mňa neuveriteľnú intenzitu a ona sama je síce navonok subtílna, ale pod týmto povrchom je skrytá mimoriadne rozhľadená a intelektuálne založená umelecká osobnosť. Takže Hana Garová a Dům umění České Budějovice na jeseň, neprepásnite! :)
